Čo sa týka budovy ako takej bola fakt veľmi stará, bola aj je prepojená s SOU pre nevidiacu a zrakovo-postihnutú mládež. Kedysi dávnejšie tam chodilo mnoho žiakov zo základnej školy, keď sa celoživotné vzdelávanie nevidiacich a slabozrakých obmedzovalo a prakticky okrem učňovky, konzervatória a neskôr zdravotnej školy pre masérov ani nebolo kam ísť. Ale toto S.O.U malo svoj vlastný internát, svoju vlastnú jedáleň, akurát to bola jedna budova.
Internát (teraz myslím našu základnú školu) mal v podstate tri poschodia. Vlastne to prvé by sme mohli považovať ako prízemie. Bola tam veľká jedáleň, telocvičňa alebo klavírna, kde sa deti učili v rámci ľudovej školy umenia ovládať klavír alebo flautu.
Keď prídete do hlavnej brány, hneď sa ocitnete na vrátnici a vestibule. Na prvom a druhom poschodí sú triedy, v ktorých sa deti učia. Zabudla som povedať, že okrem deväť ročného klasického štúdiách na škole sme mali aj špeciálne triedy osobitné a pomocné. Nevidiaci totižto majú často aj mentálne, či telesné postihnutie, rôzne sekundárne pridružené znaky. Avšak pozor! Považovať každého človeka so zrakovým postihnutím za mentálne postihnutého (mnohí to žiaľ robia) je omyl preveľký a takýto názor je skutočne scestný a neopodstatnený. Zrakové postihnutie ako také v skutočnosti vôbec nesúvisí s mentálnym postihnutím, čoho verím príkladom sme aj my, napr, že na tento blog vôbec píšem, ale hlavne, že sme poniektorí úspešne ukončili vysoké školy a tak ďalej. Máme rovnaké zmýšľanie, uvažovanie, potreby city, len nevidíme a veci robíme inými spôsobmi. Uznávam, je to namáhavejšie, ale aj medzi nami je veľa inteligentných a šikovných ľudí, lebo máme veľkú túžbu niečo dosiahnuť a často byť lepšími ako „normál“.
Vrátim sa však k špeciálnym osobitným a pomocným triedam. Osobitné triedy myslím, že poznáte z bežnej praxe sú tam deti, ktoré nezvládajú bežné učivo, učia sa pomalšie a treba na ne vynaložiť zvýšenú starostlivosť. Sú to deti s ľahším mentálnym postihnutím. Špeciálne pomocné triedy tvoria ťažšie zvládnuteľné deti s ťažkým mentálnym postihnutím, ktoré majú problém nie len v učení, ale napríklad aj v samoobslužných aktivitách ako obliekanie, umývanie a podobne.
Súčasná doba umožňuje študovať na základnej škole aj deťom s ťažkými kombinovanými postihnutiami, dokonca aj slabozrakým, či nevidiacim vozičkárom, čo kedysi nebolo. Myslím si, že v súčasnej dobe sa intelektová úroveň na základnej škole zmenila a navštevujú ju deti s ťažšími pridruženými postihnutiami, chodí tam viacero detí s mentálnym postihnutím. Myslím si, že je to kvôli náročnosti a stresu, ktoré tieto doba prináša a ešte stále sa môžu prejavovať následky z výbuchu v Černobyle. Ďalším faktorom je integrácia, pričom rodičia sa v súčasnej dobe snažia integrovať svoje deti do bežných škôl a aj fakt, že už aj v Bratislave sa nachádza škola pre nevidiacich a slabozrakých, pričom predtým tam mohli študovať len slabozraké deti a v levoči len nevidiace, či prakticky nevidiace.
Okrem tried na hornej chodbe bola aj aula, tá rovnako ako klavírňa slúžila ako ľudová škola umenia, ale boli tam aj rôzne besedy, súťaže zahájenie začiatku, či konca školského roka, náš detský spevácky zbor.
Mali sme tam aj počítačovú miestnosť s pomôckami, kabinet, či zborovňu.
Na dolnej chodbe z jednej strany bola ešte riaditeľňa, pedagogicko-psychologická poradňa, z druhej strany oddelenie pre starších chlapcov, neskôr oddelenie pre staršie dievčatá.
Na ďalšej chodbe na prvom a druhom poschodí boli oddelenia pre mladších žiakov, či už dievčenské alebo chlapčenské na prvom oddelení okrem toho izolačka, materská škôlka vychovávateľka, bola to miestnosť pre vychovávateľov.
Taktiež tam bola aj klubovňa fungovalo to presne tak ako družina. Poobede tam chodievali iba deti, ktoré nebývali na internáte, ale v Levoči. Boli tam dovtedy, kým si ich nevyzdvihli rodičia. Zvyčajne sa tam hrali a robili si domáce úlohy na ďalší deň.
Vškole sme mali aj hosťovskú izbu pre hostí, pričom sme mali dosť návštev.
Školník mal v budove školy svoj vlastný byt a vedúci výchovy, či budúca profesorka z levočského gymnázia na dvore málo poschodovú bytovku, v ktorej bývali.
Okolie školy bolo veľmi pekné. Bol tam park, ktorý v jeseni voňal zlatožltými listami a stromy boli plné gaštanov. Pri parku bola autobusová zastávka a hneď oproti našej škole bola bežná základná škola. Keď ste šli rovno popri parku cez podchod sa dalo zísť k starobylým hradbám a do mesta. Podchode sa však často schádzali asociáli, bezdomovci, ktorí nám často robili napriek, preto tam nedávno zaviedli bezpečnostné kamery, či to však pomohlo, to si nie som celkom istá.
Často sme chodili na náš dvor, pretože tam boli hojdačky rybičky a kolesové reťazové hojdačky, z ktorých sa mi ešte dve hodiny krútila hlava. Mali sme tam šmýkačky, pieskovisko dva domčeky, preliezky a lavičku koníka, ihrisko, na ktorom sa vykonávali športové aktivity. Pán údržbár alebo opravár tam mal svoju opravovňu, zväčša nám opravoval stroje, či iné pomôcky.
Samozrejme mali sme aj svoju školskú záhradu. Bola pekná, avšak my žiaci sme sa na jej vchode podieľali akurát tak možno na pracovnom vyučovaní rámci pestovateľských prác, osobne mi to veľa nedalo.
Musím spomenúť, že v škole sme mali ešte takzvanú čiernu chodbu. Čiernu pre to, lebo tam často bývala tma a bolo tam málo okien. Veľmi sme sa tam báli chodiť. Bola tam drevodieľňa a kovodieľňa, do ktorých sme chodievali v rámci pracovného vyučovania na druhom stupni. Okrem tých tam bola aj práčovňa, či krajčírska dielňa.
Až teraz, keď píšem tento článok si uvedomujem, koľko zamestnancov sa tam muselo vystriedať popri toľkých deťoch z celého Slovenska. Veľký učiteľský a vychovávateľský zbor, kuchárky v kuchyni, zdravotníčka, upratovačky, hospodárka, pracovníčka v kancelárií, školská psychologička, neskôr iní pracovníci v špeciál no-pedagogicko-psychologickej poradni, vrátnici, masér, údržbár, školník, riaditeľ zástupkyňa,.
A však nie je stále taká podstatná kvantita ľudí, ale to ako kvalitne sa venujú svojim žiakom, lebo pre mnohé deti aspoň z počiatku je život na internáte veľmi náročný a mnohokrát učitelia a vychovávatelia musia zastupovať ich rodičov.
