reklama

Slovensko, krajina bez istôt

Trochu pesimistický názov článku, pre mňa však pravdivý. Po dnešnom dni som sa presvedčila, že tomuto štátu nemôžem vôbec dôverovať, nemôžem sa vôbec spoľahnúť, pretože nič nedostanem. Viem, že napísaním tohto článku si vôbec nepomôžem, ale možno sa mi aspoň trochu uľaví, lebo z takejto situácie, akú som dnes zažila sa mi chce skutočne plakať.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (9)

Žiaľ ako som už vo viacerých článkoch uvádzala som občan so zdravotným postihnutím, čo je pochopiteľne tomuto štátu a ľuďom na vôkol len na príťaž, keďže spoločnosť vo východnej Európe je skôr zameraná na „dokonalé veci, veci bezchybné“ a bojí sa inakosti. Po absolvovaní vysokej školy som si tri roky hľadala prácu, zatiaľ bez úspechu. Akurát tak pár „oblbavákov“, ale s tým som sa nemohla uspokojiť. Som človek, ktorý sa potrebuje realizovať, neštudovala som len-tak, ale tu už od štátu prišla prvá rana. Môžem mať aj tri vysoké školy, ale bez „zraku“, priebojnosti, trochu drzosti a poriadneho sebavedomia nie je šanca. To ja žiaľ asi tiež nemám. Som skôr za slušné jednanie bez frajerského a arogantného vystupovania a som viac-menej zvyknutá na skromnosť.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Minule som sa však rozhodla, že si skúsim vybaviť aspoň sociálny byt. Chcela som sa osamostatniť a problémov, prečo mám skutočne dosť. Je to možno smutné, ale na internáte som mala oveľa viac súkromia ako doma. Doma nemám takmer žiadne. Každý človek to potrebuje. Sme traja súrodenci a ja ani nemmám vlastnú izbu. Keď chcem niečo robiť, musím byť v obývačke alebo v spálni a to tiež do obývačky chodia rodičia pozerať televízor, príp. mi súkromie narúša môj ďalší invalidný brat. Kedysi, keď som ešte nebola na internáte som si to tak neuvedomovala, ale teraz, keď som už doma tri roky si to plne uvedomujem, hoc som rada, že mám kde bývať.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Predstavy o živote mám však iné. Nechcem už bývať s rodičmi. Chcela som bývať sama a osamostatniť sa, lebo mnohé veci sa naučím, až keď budem plávať. Chcela som vyskúšať ako chutí život. Každý má právo, resp. sa musí popasovať so životom.

Najviac ma však mrzí, že doma ani návštevy nemôže mporiadne mať tých málo kamarátov, ktorých mám. Najviac sa mi jednalo o svoju naj kamarátku, príp stretnutie so spolužiakmi. Nemali by sme dostatok súkromia, hoc ona už u mňa bola veľakrát, ale nie stále je to možné. Potom je narušené súkromie celého bytu a hlavne môjho chorého brata a to je veľký problém. Trpí totiž vážnou duševnou poruchou a často chce mať svoju izbu len pre seba, ale často chodí po celom byte, niekedy ma vyrušuje a nemám ani to málo, čo som mala, keď príde niekto veľmi mu to vadí a cíti sa zle a keď niekto príde za druhým bratom tak ani ja ani on nemáme súkromie. To súkromie a že si z času na čas nemôžem niekoho pozvať ma trápia najviac. Sem-tam niekto za mnou zájde ako vravím a cíti sa u mňa dobre, ale viem, že to nie je ono. Aj rodičov to stresuje, keď nie je veľa priestoru. To len na ozrejmenie, prečo chcem bývať inde.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Napísala som si preto žiadosť o sociálny byt. Včera som dostala predvolanie. Nebola som nervózna, keď som šla na magistrát, nikdy by mi nenapadlo, že to dopadne tak zle.

Pani úradníčka bola veľmi nepríjemná. Jednala so mnou ako by som bola rómka s iq pod sedemdesiat. Aj zvláštne grimasy na mňa hádzala, len žiaľ nemohla som to vidieť. Len moja asistentka mi to povedala. Mne už stačil ten tón hlasu, ktorým hovorila. Stála som tam ako prikovaná. Prístup neosobný, sklenená bariéra, cez ktorú hovorila. Vzadu sedel policajt v prípade nejakého útoku.

Vybehla na mňa s otázkou, či môžem bývať sama. Ja som s ňou jednala slušne. Nechcela som sa hádať, ale keby to pokračovalo, nedala by som sa. Ale problém je, že som slobodná a nemám deti. „my vás nemôžeme riešiť“ Cítila som, že som tam prišla na príťaž. Možno trikrát mi zopakovala, že ma nemôže riešiť. Pritom na internete a hlavne, keď som sa pýtala jedného pána na magistráte, či mám právo na byt povedal, že áno. Nie je to však pravda.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„zvládli by ste bývať v sociálnom byte? Viete, kde sa nachádzajú“? povedala som, že áno. Bolo mi jasné, že v sociálnych bytoch býva veľké množstvo Rómov, ale nie len Rómovia majú nízke prímy a sú chudobní, pod hranicou životného minima, veď poznáme aj iné prípady. Povedala som jej, že by to záležalo od toho ako by sa spraávali a že všetko je riziko a že nie som rasistka.

Každú vetu, ktorú som povedala spochybnila. „Môžete bývať sama?“ Neviem, prečo nám „zdraví neveria, keď my aj niektoré veci zvládneme lepšie.

Ona mi len povie,že si musím kúpiť byt ako by som mala milióny, ale ja mám len mizerný dôchodok a istota aspoň aká-taká v nedohľadne. Alebo že mi majú pomôcť rodičia. Keby bolo z čoho, tak tam ani nechodím. Na jednej strane keby som mala manžela a deti by som na to mala právo a na druhej ma odrádzala ísť bývať k sociálne neprispôsobivým občanom, ale kto potom má právo na tie byty? Z toho celého mi vyplýva, že len Rómovia, keď ich je osemdesiat percent. Potom spisovala zápisnicu, že som bola oboznámená s podmienkami, pričom som to musela podpísať a tak. Keď som jej povedala, že mám vysokú školu a že si vážim, čo mi povedala a ospravedlnila som sa jej, že som ju otravovala a že si vážim, čo mi povedala, už bola oveľa priateľskejšia a povedala, že jej je ľúto, že mi nemohla pomôcť, ale tým večným opakovaním, že ma nemôže riešiť, to bola obrovská trauma. Veď ja sama som vyštudovala sociálnu prácu a mohla by som tam sedieť. S niektorými Rómami je to ťažké, ale ona sa asi pozabudla, že ja Rómka nie som. K ľuďom by som mala oveľa prívetivejší a milší, ľudskejší prístup. Keď mi niekto so zlosťou hodí občianský preukaz, tak niet čo dodať.

Existujú aj malometrážne byty, zas je to len pre starších a chorých ľudí a potom bezbariérové byty len pre vozičkárov a človek s iným zmyslovým postihnutím môže ísť bývať pod most. Toto vládu nezaujíma, že čo v prípade, že sa mi minú rodičia, ja si nenájdem prácu, budem mať len dôchodok. A ďalších troch súrodencov na byt, pretože aj oni majú právo na tento malý byt. Keď sú dvaja súrodenci je to iné. Ačo s chorým bratom. Najhoršie na tom je to, že nemám ani na podnájom sú snáď drahšie ako môj invalidný dôchodok a pritom som nechcela veľa. Zatiaľ na začiatok mi stačila jedna izba pre seba vc, kúpelka, kuchynka. Keby som pracovala, možno by sa to dalo riešiť, nemám však ani priateľa  mohli by sme splácať hypotéku. Ale to je v nedohľadne, keďže nik o mňa nemá záujem a pochybujem, že by som si založila rodinu a tá práca tiež už tomu neverím, kdežto „zdravý“ človek a dokonca aj niektorí handicapovaní aj pracujú a väčšina z nich má aj rodiny, tak je to trochu jednoduchšie, ale na kúpu bytu ani priemerná rodina nenašetrí, bez pôžičok akokoľvek by sa snažila. Kedysi byty boli oveľa lacnejšie a skoro každý človek mal tú istotu, že bude mať strechu nad hlavou aj bez pôžičiek.

Dala mi ešte možnosť kúpiť si byt v dražbe po neplatičoch. Ale v akom stave bude? Aj do prerábania treba veľa investovať.

Keby som sa napr. mediálne zviditelnila v televízií alebo v rozhlase, všetko by bolo zrazu inak. Aj primátor by mi možno pomohol ako jednej nevidiacej pani minulý týždeň, mnohým ani nič noestáva len sa aspoň takto zviditeľniť, ja však nie som typ, hoc viem, že by mi to asi trochu pomohlo.Som presvedčená, že štáty v západnej Európe nenechajú v núdzi človeka, ktorý potrebuje aj pomoc od štátu, že je tam aj nejaké riešenie a nie ako tu je človek ponechaný na pospas osudu. Ja viem, že je kríza a iní ľudia potrebujú bývanie viac ako ja, ale aj ja mám právo na nejaké šťastie. Len za to, že nemám deti a som sama na to nemám právo? Keby aspoň chránené bývanie pre nevidiacich existovalo, zákon to žiaľ zatiaľ nedefinuje. Aj človek sám sa môže ocitnúť na ulici. Čo je to ten dôchodok. Je to bieda. Je mi z toho skutočne do plaču, ale nepotrebujem ľútosť, ale trochu spolupatričnosti a nie takúto ľahostajnosť. Ale toho sa asi tak skoro nedočkáme. Jediná šťastná cesta pre mňa bude asi cesta schodmi do neba.

Júlia Miškuvová

Júlia Miškuvová

Bloger 
  • Počet článkov:  27
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som obyčajná a možno aj vínimočná osobnosť zároveň, ktorá neznáša ľudskú povrchnosť, ale nosí v srdci hlboké duchovné hodnoty. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu