reklama

Výhody a nevýhody internátneho života

V tomto článku by som chcela napísať,aké výhody a nevýhody má život na internáte, pričom, čo človek, to iný názor. Závisí to aj od skúseností a postojov človeka k danej problematike. Mojim cieľom nie je opisovať výhody a nevýhody na základe sociologických výskumov, či psychologických stanovísk, ale na základe toho ako to vidím ja a čo som zažila. Aj tak si myslím, že mnoho z toho je pravdou.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Keď dieťa prichádza do materskej škôlky, zväčša plače a pritom poň rodičia každý deň po pár hodinách prídu. Je potrebné si len zvyknúť na nové prostredie a na kolektív, to sa však často odvíja aj od samotnej povahy dieťaťa. Čo potom spraví dieťa, ktoré je v škôlke niekoľko týždňov, ba často aj mesiacov a rodičov nikde? Len raz za čas ho vezmú domov (záleží od vzdialenosti), niekedy aj každý týždeň. Nie každé dieťa má takéto šťastie sa aspoň cez víkend dostať domov ako napríklad ja, a predsa príchod každú nedeľu, niekedy aj pondelok mi robil veľkú traumu.To je jedna z veľkých nevýhod internátneho života dlhé odpútanie sa od rodičov, pričom aj pre rodičov je to veľká trauma, keď napr. odchádzajú a dieťa plače. Pre nich je to možno ťažšie ako pre dieťa samotné. Takáto neľahká skúška však na druhej strane naučí dieťa bojovať. Dieťa sa s tým buď vysporiada alebo sa ukáže veľká osobnostná nezrelosť, na internáte sme mali také deti, ktoré plakali aj v piatom ročníku. Bolo tam také dievča, ktoré sme až do triedy počuli ako plače, to sme už vedeli, že sa vrátilo z domu aj to bol dôvod, prečo niektorí rodičia, či súrodenci spravili takú obetu, že sa kvôli takému dieťaťu presťahovali do bydliska, kde škola pôsobila, aby mohli chodievať domov každý deň a neostávať na internáte. Takéto deti sú veľmi fixované na rodičov a veľmi ťažko si zvykajú na internátny život, ale väčšina detí si na takúto situáciu časom zvykne.Ďalšou nevýhodou, ktorú by som chcela spomenúť bola izolácia od okolitého prostredia. Ešte v časoch socializmu sa všetky takéto inštitúcie, ústavy pre ľudí so špecifickými skupinami ľudí stavali na okrajoch miest, na okraj spoločnosti. Ak nerátam nejaké prechádzky po meste alebo inej časti mesta s tým „bežným svetom“ sme nemali prakticky žiadny kontakt, čo sa napríklad negatívne odrazilo na vysokej škole.Bolo to niečo nové a človek ani nevedel ako sa správať k iným ľuďom. Bola som dosť uzavretá a nevedela som, čo si môžem dovoliť. Podobná reakcia prichádzala aj z tej druhej strany od mojich spolužiakov na vysokej škole.Pri dlhom pobyte na internáte hrozí aj určité odcudzenie sa rodine a iné životné návyky, ktoré preberieme od ostatných, čo žijú na internáte. Mimo domova som trávila devätnásť rokov a teraz som doma štvrtý rok a stále si neviem zvyknúť. Stále by som sa na internát vrátila. Rodičia mi často vyčítajú, že nie som tak upnutá na rodinu ako napríklad môj brat. Mama chce niečo iné, ja tiež. Som zvyknutá na slobodnejší život, nie som veľmi zvyknutá na to, čo mi diktujú doma, predsa aj hlavne neskôr na stredoškolskom a vysokoškolskom internáte si človek musel pomôcť sám, preto sa aj často búrim.Po návrate z internátneho do domáceho prostredia človek zisťuje, že nemá žiadnych priateľov. To mesto, v ktorom sa narodil mu je v určitom zmysle cudzie, pretože tu nevyrastal, tak je logické, že nemôže mať reálnych priateľov.Na internáte si nájdete kamarátov rovesníkov, veľakrát dobrých kamarátov, rozlúčky s mnohými však bývajú nesmierne ťažké. Keď sa vrátite do domáceho prostredia, nie je už taká možnosť stretávať sa s nimi, pretože častokrát sú to ľudia z rôznych kútov Slovenska, takže sa môžete zhovárať len prostredníctvom internetu, predtým však taká možnosť nebola, tak existovali len telefóny, či listová korešpondencia, no nie je to fyzický kontakt.Na internáte na jedného vychovávateľa je aj osem detí. Vychovávateľ alebo učiteľ nahrádza rodiča, je to aj snahou internátu, ale ak si s ním nevytvoríte špecifický vzťah, rodiča nenahradí. A všetci sme len ľudia. Dobrý aj zlý a keď vám niekto nesadne a vy nesadnete jemu, je to katastrofa. Je to len formálny vzťah a človek sa ani tak nemôže zdôveriť, lebo je to cudzia osoba a človek ani nevie, či dôverovať alebo či to ten dotyčný vychovávateľ nezneužije.Pre niektoré (nie pre všetky) deti môže byť nevýhodou aj určitý režim pravidiel a presných činností napríklad spanie v určitú hodinu, robenie domácich úloh v presne stanovenú hodinu. Deti v rodinách majú častokrát veľkú slobodu a nemajú také limitované možnosti ako na internáte. Tam sa jeden musí prispôsobiť veľkej skupine ľudí. Navyše na prvom stupni, keď napríklad bola len jedna vychovávateľka, keď chcela ísť väčšina von, museli ísť aj tí, čo sa im nechcelo. Neskôr to už bolo lepšie.V začiatkoch bola veľká strata súkromia, dnes je už situácia úplne iná.Jednou z veľkých výhod života na internáte je samostatnosť. Človek je nútený naučiť sa a spraviť si mnohé veci sám. Vychovávateľ na to častokrát nemá čas, má aj iné deti na starosti. Keby som ostala doma, resp. študovala integrovane, asi by to nedopadlo dobre. To však tiež závisí od rodičov a ich výchovy, každý rodič má inú výchovu, ale žiaľ väčšina rodičov handicapovaných detí má hyperprotektívny štýl výchovy všetko spraviť za dieťa, dokonca aj keď je už dieťa dospelé. Je to veľká chyba, ktorú rodičia robia, že nedajú rovnaký priestor dieťaťu, aký má dieťa zdravé a aj keď to myslia dobre, v skutočnosti mu škodia, pretože čo potom, keď tu rodičia nebudú? Takémuto prístupu čelím aj ja každodenne je to asi žiaľ prirodzená obrana rodičov, úlohou internátov, ale aj rôznych inštitúcií je pokúsiť sa takéto postoje vytĺcť im z hlavy. Ešte stále je to však boj s veternými mlynmi, ale za to je zodpovedná celá spoločnosť.Na internáte je slobodnejší život, menšia kontrola, niekedy vychovávateľ nestíha kontrolovať všetkých hlavne na stredoškolských internátoch si deti, čo robia, čo chcú a veľakrát vyvedú aj vážne veci, je tu veľká príležitosť dostať sa k drogám, alkoholu a zísť z cesty na šikmý chodník. Na strane druhej taktiež rovesnícka skupina môže pôsobiť veľmi pozitívne. Jedinec, či člen skupiny sa môže stať veriacim, začať chodiť do kostola a milovať boha, prehodnotiť hodnoty a zmeniť životný štýl ako taký.Musím však povedať, že aj na špeciálnych internátoch hrozí šikanovanie, vychovávatelia nemajú častokrát možnosť ustrážiť to. Vnašej škole to bolo bežné. Sama som to zažila. Možno je to aj preto, lebo deti tam ostávajú celé mesiace, chýba im domov, čím hrozí ponorková choroba a oni sa nevedia zaradiť.Internát naučí veľkej solidarite spoločné hračky, nie len moje, spolužiaci sa častokrát správajú k sebe nie len ako kamaráti, ale aj ako sestry alebo bratia lebo spolu vyrastajú, častokrát si požičiavajú veci pomáhajú si duchovne sa podporujú zdôverujú sa navzájom, na druhej strane hrozia krádeže, bitky, ktoré taktiež môžu byť na denno-dennom poriadku.Ak by som mala dieťa s rovnakým alebo iným handicapom, aký mám ja, neviem, či by som ho dala na internát. Asi len v nevyhnutnom prípade. Rodič niekedy ani nevie, čo sas dieťaťom deje, aký skutočný prístup je v tom dannom zariadení. Mne internát veľa vzal, ale aj veľa dal. Dnes sa už dá študovať aj integrovane je to veľmi dôležité, aby sa handicapovaný človek zaradil do väčšinovej spoločnosti a ona zaradila do jeho sveta. Lentak môžeme prelomiť bariéry a zmeniť postoje ľudí. Ale internát na strednej alebo vysokej škole odporúčam mnohým. Má to veľa výhod, sú to najkrajšie roky života.

Júlia Miškuvová

Júlia Miškuvová

Bloger 
  • Počet článkov:  27
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som obyčajná a možno aj vínimočná osobnosť zároveň, ktorá neznáša ľudskú povrchnosť, ale nosí v srdci hlboké duchovné hodnoty. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

19 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

73 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu