Včerajší večer bol pre mňa zaberákom, ani netuším, kedy to celé dospím, píšem to v značnej únave, ale takíto ľudia ako ja to nevzdávajú tak ako aj včera to nekonečné čakanie na skupinu. Ale začnem od začiatku. Musím úprimne priznať, že na pred kapely som nemala chuť vyraziť, ale netušila som, kedy začne hlavný koncert. Nie že by som pred kapely podceňovala, ale ich mená ma nezaujali natoľko, aby som tam musela stráviť svoj čas.
Tak sme s partiou ľudí chodili len tak po steel aréne a sondovali sme ako hrajú. Šťastie, že po štadióne sa dalo voľne pohybovať, ale to prehľadávanie osobných vecí ako by sme boli teroristi sa mi absolútne nepáčilo, bolo to ponižujúce. Ja som to „nezažila“, mobil a doklady boli vo vrecku takže „nič na mňa nemali“, horšie dopadla sestra, keď jej prehrabali kabelku, v ktorej mala sveter. Dokonca ich o tom aj presviedčala, ale ako sa hovorí dôveruj, ale preveruj. Vlastne, keď sme okolo nich prechádzali, niečo nápadne pípalo, možno moje kľúče. No nič takúto prehliadku asi robia na všetkých koncertoch, takže kto má foťák, nemusí sa mu to veľmi vyplatiť, ale ako bratia česi hovoria: gto umí, ten umí.
Prvým predskokanom bol český spevák Petr Kolář. Videla som, že sa snažil, ale najviac ma oslovila kapela, kompozícia pesničiek a samotná hra, lebo kapela hrala dobre. Bola to typická rocková kapela s určitými starými hamondami a dobrým klávesákom.
Niektorí sa však pri pred kapele nudili, tak si zašli na poschodie na pivo. Po Kolářovi nastúpila brazílska skupina Andre Matos band, ktorá hrala ako Nemci. Myslím si, že to bola typická stratovariusoidná skupina (takže power metal v štýle Stratovarius a spol). Musím sa priznať, že ma to veľmi neoslovilo, hoc kedysi dávnejšie tieto skupiny boli mojimi obľúbenými, avšak počúvať niečo, čo ide ako píla, chce to skôr progresívnejší power, čo Andre Matos neboli, ale jedno pozitívum som predsa len našla a zistila som, že majú dobrého gitaristu, ktorý mal sólo partitúru na konci vystúpenia.
Po tejto pred kapele som sa bála, že pôjde Omega. Nie preto, že by som ich nemala rada, ale bolo už veľa hodín a nohy mi už vtedy začali „drevenieť“ to nie je sranda 5 hodín niekde stáť, prípadne sa bezcieľne prechádzať po aréne, ale aspoň pesničky, ktoré nám púšťali nám spríjemňovali a skratcovali to nekonečné čakanie. Chlapci sa veľmi neponáhľali a nechali nás v napätí do 21.45.
Koncert odštartovali pesničkami z ich nového albumu. Pravdupovediac som mala pocit, že spevák Maine stratil hlas, ale pri tretej pesničke to začalo mať svoje grády, keďže potom som už takmer všetko poznala. Tak veľmi som čakala na svoju obľúbenú Dinamite z albumu Black out a predstavte si, dočkala som sa. Maine mal energie na rozdávanie to večné opakovanie „Košice Slovakia“ alebo „thank you very much“ bolo naozaj milé. Často nás vyzýval do spevu a mohli sme aj tancovať (keby bolo trochu viac miesta), nevadilo by mi to.
Aj spomínanej Omegy „sme sa dočkali“, prišli na pódium zaspievať kúsok z bielej holubice, ktorú požičali Scorpions a tak z vďaky, že Scorpions s ňou prerazili im vzdali vďaku. Nepochybujem, že Omega potešila maďarsky hovoriacich fanušikov, hoc spevák zaspieval len niekoľko viet.
Čo sa týka zvuku, bol oveľa lepší ako pred časom Black sabbath, to sa nedá porovnať. Ale ani z ďaleka nie taký dobrý ako si to ja predstavujem. Aréna zrejme nikdy neuspokojí moje nároky, hoc s týmto zvukom rapídne pohli, majú stále čo robiť a nie sú ani v polovici. Myslím si, že tá chyba zvuku nie je tak celkom organizátorov, ale tej stavby. Kedysi som si myslela, čím hlasnejšie, tým lepšie, nie je to však pravda. Keď je koncert veľmi hlasno nahromadí sa to v jednej zvukovej „guli“ v jednom bode a z koncertu nemáte nič (včera sa to našťastie nestalo), ale stále to bolo dosť hlasno na to, čo sa odrazilo hlavne v rýchlych rockových pesničkách, takže pomalé vyzneli lepšie a boli zrozumiteľnejšie.
Niekde som čítala, že nebudú ani prídavky, celý článok mi pripadal koncertom na silu, opak bol pravdou. Chalanom sa v Košiciach tak zapáčilo, že ich bolo ťažké „vyhnať“. Show trvala takmer dve hodiny, pričom nám ponúkli dvojitý prídavok ich snáď najznámejších pesničiek ako: Stil loving you, Wind of change, či ešte jednej, na ktorú si teraz nemôžem spomenúť, ale určite viem, že keď sme ich potleskom prilákali aj druhý krát posledná pesnička bola už zo spomínaného albumu Black out When The Smoke Is Going Down.
Pevne verím, že koncert splnil očakávania mnohých fanúšikov a chalanom sa tu páčilo natoľko, že sa čoskoro vrátia znova do preplnenej arény. Verím, že sme ich toto presvedčenie nesklamali a dokázali, že aj napriek svetovej kríze sa ľudia dokážu baviť.