reklama

pomôcky a školský systém

Možno si pamätáte, ako som písala o internáte na základnej škole internátnej pre nevidiacich v Levoči. Keďže som už dosť dlho nepísala, budem pokračovať a opíšem, aké sme mali v tých časoch pomôcky a aký bol školský systém pred rokom 89 a potom.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Keď som nastúpila do prvého ročníka na základnej škole bol to rok 1988, takže tých pomôcok tam nejak veľa nebolo. Akurát taký pychtov stroj to je ako pero pre ostatných má to sedem tlačidiel a kombináciou bodou sa vytvárajú písmená. Napr prvá je a spraví to bodku v ľavom hornom rohu, ale keď dáte aj druhú takže prvú druhú naraz, je to písmeno Bto je taká zvislá čiara a ak pridáte tretiu, je to písmeno L ak sa k tým trom pridá štvrtá je to písmeno Ptá štvrtá je už v druhom stĺpci v pravo. Nebudem to teraz vysvetľovať, lebo je to ťažké na pochopenie pre toho, kto to nikdy nevidel.S čítaním to už bolo horšie. Resp. je to horšie pre ľudí, ktorí stratia zrak počas svojho života. Veľkou nevýhodou brailovho písma je, že na jednu stranu sa zmestí veľmi málo a potom sú tie knihy také hrubé. O knihy sa stará knižnica pre nevidiacich a slabozrakých Mateja Hrebendu v Levoči. Oni vytlačili nie len čítanky, či šlabikáre, ale aj rôzne iné knihy ako beletriu, či nejaké odborné. Okrem nich sú tam aj knihy na kazetách takzvané zvukové knihy, ktoré nám čítajú rôzni herci, avšak dnešná situácia je taká, že tieto knihy na kazetách sú už v mp3 nosičoch a na cédečkách a dokonca sa dajú aj sťahovať prostredníctvom internetu. Avšak človek musí byť v knižnici prihlásený a zaregistrovaný.V prvom ročníku sme čítali zo šlabikárov dokonca tam pri určitom písmenku boli nejaké obrázky. Napr pri F bol fúrik, ale ak si dobre pamätám pri písmenku A boli dva kruhy vedľa seba. Jeden väčší, druhý menší. Netuším prečo. Najprv boli tie obrázky len vybodkované, ale v neskorších šlabikároch, ktoré sa dostali do rúk iným žiakom už boli reliéfne krajšie a viac reálne.Po roku 89 sa situácia trochu zmenila, pretože pomôckami nám výrazne začal prispievať jeden pán, ktorý býva vo Švédsku Ivan Bjorn, s ktorým som dnes celkom dobrá kamarátka a poniektorí ho môžu poznať z rôznych diskusných fór a tuším je aj na tomto blogu on má tiež nevidiacu manželku, takže sa v tejto problematike orientoval veľmi dobre. Najradšej som mala takzvané švédske kazety, ktoré nám nosil na kvantá a potom nám ich jeden pán učiteľ rozdával až po deviaty ročník. Bolo ich veľmi veľa tam sme si mohli hocičo nahrávať. Veľmi nás to potešilo. Ešte stále pár mám doma len brat mi vyhodil veľkú škatuľu lebo hovoril, že sú nekvalitné, no ja som ich používala dosť často.On priniesol tiež televízne lupy vyzerá to ako televízor (dokonca sa tam dá pozerať aj niekoľko programov) je tam taká podložka na ktorú sa dá kniha a to osvetľuje a na telke sa pre slabozrakých zobrazí text dá sa to aj stokrát zväčšiť a človek si tam môže pozerať aj obrázky. Aj ja som na to videla a vedela z toho čítať niekedy je to lepšie ako si scanovať knihy lebo to veľmi dlho trvá zvlášť ak si chcem niečo rýchlo prečítať alebo napr ak by som si chcela prečítať nejaký návod alebo rady, čo sú na nejakej kozmetike čo sa cez scaner asi ťažko scanuje, no pri dlhom čítaní by ma asi boleli oči.Ešte tesne po roku 89 sme mali takzvané Klainové stroje. Bola to veľká škatuľa s takými kovovými typmi jeden typ bol taký kváder na ktorom bolo vytlačené tlačené písmeno napr A a na spodku bolo tiež písmenko vyryté ihličkami vzala sa taká tabuľka s riadkovačom a do toho riadkovača sa tými kvádrami vypichovali písmená slová vety no ak sa nemýlim bolo to z pravá do ľavá a keď sa vybral papier tak na opačnej strane si človek mohol ohmatať, čo tam je samozrejme to mohol čítať aj zdravý človek tak to bola výhoda lebo to boli normálne písmená. Bolo to veľmi obtiažné a trvalo to veľmi pomaly pretože tie slová sa písali tak, že do toho riadkovača sa dal jeden kváder k nemu druhý, potom ten predošlý sa vybral a ešte ste museli vedieť, aké miesto mal v tej škatuli.Často sme používali aj klinčekovú tabuľku umelú tabuľku s dierkami s drevenými alebo kovovými klinčekmi tam sa dali kresliť obrázky alebo písať brailovým písmom.Starším nástupcom pychtových strojov, ktoré som už spomínala bola kovová pražská tabuľka do ktorej sa vložil papier a tiež z prava do ľavá sa tam vypichovali bodky, bolo to veľmi náročné, zdĺhavé, často z toho bolela ruka a okrem toho sa to písalo naopak takže človek si to musel vedieť premietnuť lebo napr písmeno a bolo akoby v pravo namiesto štvrtej bodky a štvrtá bodka bola akoby na mieste kde bolo a v ľavom stĺpci, ale keď sa vybral papier tak to už bol správne tak ako to má byť.Neskôr sme mali plstené podložky učiteľka nám dala šnúrku a špendlíkmi sa dali formovať rôzne tvary napr trojuholník alebo štvorec.Mali sme aj takú špeciálnu podložku, do ktorej sa zasunula fólia na ktorú sme mohli kresliť normálnym perom a dalo sa to aj ohmatať, čo sme nakreslili.Alebo napr, my, čo sme mali aspoň trocha zraku sme na papier nakreslili ceruzkou nejaký obrázok a potom to učiteľka vytlačila na takom vydúvacom stroji, hučalo to podobne ako tlačiareň, tak potom si mohli aj tí, čo nevidia vôbec pozrieť, čo je na tom papieri nakreslené.Zaujímavou pomôckou bol Obtakón bol to taký prístroj, prostredníctvom ktorého aj nevidiaci človek mohol čítať aj noviny alebo knihy dal si tam prst a určité ihličky mu formovali písmená, ktoré boli v tej knihe, zo začiatku to veľmi šteklilo. Mali sme aj hodiny kedy sme sa s tým učili robiť bola tam taká kamera ktorá to snímala a bolo treba ňou ísť po tom texte tak to bolo dosť ťažké hlavne, keď človek šiel do krivá tak tie písmená potom aj tak vyzerali alebo keď text bol veľmi husto písaný, človek zobral aj z druhého riadku.Neskôr prišli aj do módy počítače Eureca dalo sa tam písať, skladať hudbu, nastaviť budík, hrať hry a tak. Hovorilo to po česky bolo to na elektriku aj batériu nahradilo to pychtové stroje, avšak v škole ich bolo málo, takže boli len v počítačových učebniach tak mi potom rodičia vybavili.Dnes už doba výrazne pokročila a pomôcok a vecí do domácnosti, ktoré používame je oveľa viac. Používame normálne počítače, notebooky akurát tam máme hovoriaci program, často používame scaner, ak máme nejakú knihu z knižnice, ale často si vyhľadávame veci z internetu, takže technika výrazne pokročila.Čo sa týka školského systému ten sa veľmi nelíšil od toho bežného, možno sme v niektorých oblastiach šli pomalšie napr matematika, no mali sme nejaké špeciálne predmety napr v prvom ročníku logopédiu, keď mal niekto problém s výslovnosťou nejakého písmenka tak tam chodil. V druhom ročníku sme mali my, čo sme trochu videli hodinu, kde sme napr kreslili s fixkami a robili aktivity hlavne s písaním a čítaním normálneho písma. ITS bola individuálna tyflopedická starostlivosť tam sme sa učili viazať šnúrky, podpisovať sa alebo učili sme sa nejakú trasu so slepeckou palicou. Boli to individuálne hodiny stále učiteľka povedala, kto príde väčšinou tam boli dvaja žiaci.Prvý stupeň nebol žiadny problém, horšie to bolo na druhom, resp. moja matematika sa tiahla dole vodou už tuším aj od prvého ročníka mne sa zdalo, že neviem odpočítavať to mi robilo problémy, no problém sa skutočne dostavil. Skoro samé jednotky a matematika vyčnieva. Poviem to takto bez hanby, zo základnej školy to už neviem skoro nič. Hoc otec ako dobrý matematikár by povedal, že keďže som VŠ vzdelaná by som mala vedieť ale moja škola má od matematiky tak ďaleko ako hus k pivu, hoc je pravda, že aj tam napr bola štatistika, ale to bolo tak, že spolužiaci tam niečo riešili na počítačoch, že ten program to vypočítal len s tým museli vedieť robiť a ja som len ústne odpovedala a to tiež boli také somariny, že som to na prvý krát ani nespravila lebo to bol problém sa naučiť.Ale na matematikárku z druhého stupňa mám tie najhoršie spomienky. Keď nám to nešlo, vrieskala ako o dušu. Hlavne na mňa a spolužiaka lebo sme chceli ísť na gymnázium a pritom ja mám taký dojem, že na gympli to bolo ľahšie a vedela som sa to naučiť. Napr na základnej škole bola písomka a bum zlá známka za každú cenu bez ľútosti, kdežto na strednej sme mali takú zlatú učiteľku, keď sme to napísali zle tak sme písomku písali od znova a spravil sa priemer predchádzajúcej známky a aj tej z druhej písomky mne todalo oveľa viac, pretože som sa to aspoň naučila. Učiteľka na základnej nebola zlá, vedela vysvetliť, ale keď nám to nešlo, strácala nervy.Napr v deviatom ročníku som dostala niekoľko zlých známok a to napr aj vtedy, keď som bola u lekára a zdravotníčka pritom povedala, že mi je zle, tá ma just skúšala. Tak je to fér? Podraz evidentne mi tú päťku dať chcela. Ale skutočnosť je taká a to mi ostalo aj do dnes, že ja keď so mnou niekto jedná „zle“ tak ja sa zatnem a potom je to ešte horšie ak na mňa niekto kričí, veľmi trpím a v tých časoch som sa bála chodievať do školy lebo som veľmi chcela naučiť sa to, ale nešlo to nerobila som to naschvál a predsa mi to bolo vyčítané, že len sľubujem, že to zmením. Dnes by som to riešila asi inač možno by som tej učiteľke napísala list ako mizerne sa cítim, nemala som odvahu a zlé známky ma demotivovali k horším výkonom a to až tak, že to skončilo u psychologičky.S touto učiteľkou sme mali aj hudobnú výchovu tam som excelovala to bola iná kategória, pretože tam ma povzbudzovala ako pekne spievam a že tomu rozumiem. Ona bola dobrá ak nebola matematika. Ja ju chápem toľko toho mala myslím si, že ona nikdy nemala učiť matematiku, ale iné predmety. Ja sa už na ňu nehnevám. Akurát mi ostala trauma asi podvedomé neodpustenie a je mojou nočnou morou aj dnes sa mi snívalo ako na mňa kričí. Neviem sa toho zbaviť. Aj po tých rokoch takéto sny mávam minimálne štyri krát do roka, ale keď sme chodievali po vystúpeniach dalo sa s ňou zhovárať o všetkom len z matematiky mi spravila peklo a pritom ja sa zaobídem aj bez toho.Ani s triednou na druhom stupni nebol ľahký život. Práve naopak ťažký. Bola veľmi prísna, no milovala som francúzštinu. Patrila som k najlepším žiakom z triedy len na strednej to už nebolo ono lebo profesorka nás toho veľa nenaučila a hovorila, že sme slabí, tak som sa z rebélie zatla, nebavilo ma to tam na gympli vôbec. Dnes to ľutujem s triednou zo základnej školy by som to dotiahla oveľa ďalej. Do konca života jej za to budem vďačná.Ale naša triedna neznášala, keď sme klamali, keď sme spravili niečo zlé vedela byť veľmi krutá, no bola vzťahovačná a žiarlivá, keď sa o niečom nedozvedela vnímala to ako podraz keď sme niečo povedali inému učiteľovi a ona sa to dozvedela tak povedala: „tak nech vám je triedny ten a ten“ tak to sa mi vôbec nepáčilo. Alebo keď nás zhadzovala, že sme „anjelici“ povedala raz nejakej pani samozrejme ironicky neviem prečo. Niekedy som nadobudla pocit, že sme najhoršou triedou na škole. Ale učila nás k čestnosti keď mala dobrú náladu tak to bolo fajn, ale keď zlú bolo to na nevydržanie. Bola tam jedna učiteľka, ktorá si mňa a moju naj kamarátku veľmi obľúbila a chcela nás zobrať k nej, ale triedna to nedovolila, vraj lanári deti. No škoda už k nej ísť nemôžem. Respektíve môžem, ale žiaľ len do domova dôchodcov v Košiciach, čo aj pravidelne robím, pretože táto milá učiteľka ostala skoro sama a navyše po mozgovej príhode len leží. Keď som ju takto videla prvý krát poriadne som plakala. Tvár si pamätala, ale nie meno bála som sa, že ma nebude poznať, ale nebolo to také zlé. Dúfam, že jej budem môcť pomôcť a raz možno aj ako sociálna pracovníčka. Modlím sa, aby sa aspoň čiastočne uzdravila lebo si to zaslúži.Na škole sme mali takého srandovného učiteľa, bol nevidiaci a učil nás dejepis a zemepis, no veľa toho nenaučil. Pri ňom sme povyvádzali aj zlé veci my sami, čo nevidíme sme často zneužívali to, že nevidí on. Raz sme ho veľmi nahnevali spolužiak vylial trochu vody pod umývadlo, aby sa pošmykol lebo často tam chodieval a pricvakol balón do dvier tak učiteľ to šiel povedať našej triednej. Tá keď prišla, spýtala sa ma, čo sme robili resp. čo robíme a ja som jej povedala, že práve sme si vybrali knihy. Tak to tiež nebolo šťastné riešenie, lebo hodinu na to sme mali „veselú“ triednickú hodinu, samozrejme právom.Raz sme sa tuším na dejepise s naj kamarátkou tak nudili, že sme vzali ihlice a vlnu a plietli sme. Učiteľovi to bolo jedno, no asi ani nevedel, že to robíme, akurát sa v triede objavila naša triedna lebo si šla po nejaké kľúče. Pýtala sa ma, čo robím. Niečo som jej povedala, tak mne sa to prepieklo v pohode, avšak naj kamarátka keď povedala, že jej spadla vlna, to už bolo horšie a triedna kričala, že je cigánka lebo klame a tak a potom z toho bola vinná len moja naj kamarátka. Dosť kruté, no potom sa táto kauza vlna rozšírila po celej škole. To bolo... Chalani sa so zábavou pýtali ako to bolo.O týchto zážitkoch nehovorím preto, aby som sa chválila, veď sa ani niet čím. Chcem len poukázať na to, že aj my s handicapom sme rovnakí ako všetci ostatní a tiež sme toho navystrájali až-až.Tohto nášho milého profesora sme volali Haho údajne to bolo vraj preto, že spadol do jamy a kričal haho! Ale neviem, či je to skutočne pravda.On však mal aj „liečiteľské“ schopnosti. Napríklad, keď som bola nachladená, prišiel ku mne a začal mi hľadať nejaké body na rukách a potom som mala opakovať: sto chorôb zo mňa za minútu ušlo, ale po pravde takáto liečiteľská metóda mi veľmi nepomohla. Keď nám bola zima, povedal nám, aby sme si dali pod zadok nejaký časopis, čo sme mali z knižnice. Raz mi odniekadiaľ priniesol ponožky, nech si i ch obujem,keď som chorá, ba dokonca doniesol aj nejaký sveter, ktorý stál na klavíri celé týždne. Vychovávateľka dokonca povedala, že je na ňom kopa prachu a že po ňom chodia červíky, tak potom sme ho už nechceli vôbec. Ja a moja naj kamarátka sme to učiteľovi oznámili, ale on sa rozzúril do nepríčetnosti a povedal spolužiakovi, nech sa ide pozrieť, či tam sú červíky. Potom nám povedal, že sme veľmi falošné a že povie jednej učiteľke, aby sme ho na jednej hodine vypraliRaz sme písali aj písomku a dostala som dvojku, ale on mi povedal, že mi dá aj jednotku, keď si nechám tie pekné vlasy a nedám sa ostrihať. Neviem prečo stále nadobúdal dojem, že by som sa mala dať ostrihať a pritom to vôbec nebola pravda.Dokonca aj zaujímavé prezývky sme mali tak napr moju naj kamarátku volal Kukučín lebo jej priezvisko v mužskej podobe sa rýmovalo mňa volal Jula, rula, žula tak to som tak neznášala a jedného spolužiaka žilinská kotlina to preto, lebo bol zo Žiliny a ten náš pán učiteľ nás jeden rok okrem dejepisu učil aj zemepis. No kopa srandy bolo.Ale je to výborný šachista bol aj v Brazílii a skončil na popredných miestach, tak nás reprezentoval.Naši učitelia boli fajn len na telesnej bola niekedy nuda, ale tieto zážitky si človek uchová v pamäti celý život a bude na ne s úsmevom spomínať.

Júlia Miškuvová

Júlia Miškuvová

Bloger 
  • Počet článkov:  27
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som obyčajná a možno aj vínimočná osobnosť zároveň, ktorá neznáša ľudskú povrchnosť, ale nosí v srdci hlboké duchovné hodnoty. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu